Angelika píše blbiny

V piatok som sa nemohla dočkať, kedy budú tri hodiny. Okrem toho, že som dve hodiny zabila na celkom nudnom meetingu s naším celkom nudným šéfom, tak som neurobila nič. Ale našťastie sa osud zmiloval a tie tri hodiny predsa len prišli. A trvalo im to, to môžem potvrdiť. Našťastie mi prialo počasie, kolóny sa tiahli až do centra mesta. Aj cesty "boli úplne prázdne", veď bol piatok a po dvoch mesiacoch nasnežilo, takže lyžiari majú hody... Ale autobus mi prišiel presne, nemeškal a na mieste som bola presne podľa plánu. Čakalo ma milé prekvapenie a ten najúžasnejší víkend, aký zažívam vždy, keď je sobota... Ale teraz to bolo výnimočnejšie... Teraz sa mi ťažko sedí a aj chodím akosi smiešne. Ale stálo to zato. Za necelé tri až štyri týždne si to ideme zopakovať, nakoľko druhé výročie sa nekompromisne blíži... Takže moja úloha na dnes je hľadanie vhodného priestoru. Už som aj dačo našla, len neviem či to bude aj reálne... Ale víkend fakt stál zato. Aj keď sa najprv zdalo, že tri hodiny nikdy neprídu.