Angelika píše blbiny

Ráno som nemusela vstávať, ale aj tak som vstala. O pol šiestej, nech už som presná. Ale nemusela som ísť vôbec z domu.Ale šla som. O pol deviatej, nech som ešte presnejšia. Ale nemusela som merať cestu až na nástupište plné ľudí... Myslíte, že som ju aj napriek tomu nemerala? Mýli sa ten, kto povie, že nemerala.. Dnešok bol výnimočný tým, že som ho trávila s niekým, kto mi za to nepovinné vstávanie a chodenie stojí. Jasné, že nebolo čo robiť. Veď čo sa už len v Bytči robiť dá, že? Samozrejme, že nič...Nudnejšie mesto som ešte nevidela...No videla, ale Bytču mám aj napriek jej nudnosti rada. Je to síce modernejšia obdoba všetkých tých dedín, kde každý každého pozná a vie o tom druhom aj to, čo ten dotyčný o sebe vôbec netuší. Ale aj napriek tomu to tu mám rada. Je to tu také zvláštne malé a prítulné a všetko mám po ruke. Lenže o Bytči dnes hovoriť nebudem. Nebudem hovoriť ani o tom, kvôli komu som dnes vstávala. A nebudem hovoriť ani o sebe. Mám chuť si rozprávať len úplné hlúposti. A navyše sa mi už vôbec nechce písať spisovne... Takze makcene, dlzne, dnes vas davam do suflika. Mate dovolenku. Toto je aj tak pohodlnejsie, ako patrat na klavesnici, kde sa nachadza ď, ktore tam aj tak nie je. Ale ta bageta, ktoru som dnes obedovala aj napriek vyslovnemu zakazu zubara, mi fakt stala za to.Ved aj musela...Za tie prachy... Komu by nestala ze? Aj to dnesne vstavanie mi stalo za to, aj ked rano vlastne neznasam. Pre vsetkych tych uponahlanych ludi, ktori sa stale niekam zenu, ale v skutocnosti nic tym vecnym nahananim nedosiahnu. Iba ak infarkt v mladom veku. A to mne za to nestoji. Mne stalo za to dnes v to nenavidene rano vstat a ist na nastupiste plne sardiniek