Angelika píše blbiny

Bol piatok ti hodiny poobede a Angelika sa ponáhľala z práce, aby stihla vlak.
Na stanici to bol úplný úžas. Všade samý úchyl, nádhera. Človek aby sa bál o svoje zdravie normálne. Pri tele ma hrial notebook a ruksak s vecami, ktoré som k sebe tlačila najviac ako to len šlo, len aby sa na mňa nenalepil niekto nevítaný, komu by moje veci zabezpečili týždennú obživu.
Vlak šiel presne, ale ako vždy narvatý úplne doplna. Opäť som si vystála cestu až do Považskej počúvajúc dvoch zrejme starostov nejakých dediniek, ktorí rozoberali aktuálnu finančnú situáciu. Z druhej strany na mňa zazerala asi 15 ročná slečna, ktorej určite prekážalo, že som ju nepustila ďalej do vagónu.

Ale to nie je nič zaujímavé čo??

Zaujímavejší bol večer, teda už skôr noc v hoteli, ktorý sme si s Jaro objednali na víkend.
Všetko to začalo asi okolo pol tretej v noci. Okolo pl tretej nadránom ma prebudili hlasné vzdychy prichádzajúce z vedľajšej izby. Steny sú zrejme z papiera a tak nám to divadlo robilo radosť asi 20 minút. Chvíľami som si dokonca myslela, že sa vedľa koná vražda.
Moje odhodlanie ísť kopnúť do steny mi prekazil Jaro. Ale keď sa to všetko zopakovalo asi o pol 5 a trvalo to dlhšie a oveľa hlasnejšie, moje nervy povolili a po rane do steny sa hlasy troška zvýšili a vzápätí bolo po divadle. Občas sa ešte ozvali spokojné povzdychy slečny, ale pán sa stíšil.
Vraj sa toto dialo až tri krát za noc. Neviem či mám obdivovať neutíchajúcu chuť dievčaťa alebo neuveriteľnú výdrž dotyčného, ale bola som rada, keď som poobede kukla na rcepciu a videla som kľúč od izby zavesený na vešiaku.

Teraz počúvam Jaroslava, že som napísala trápny článok, ale aj ja mám právo sedieť cez víkend pri mojom booku ;) Zvlášť, keď  všetky pokusy o pripojenie sa do nejakej free wifi-ni zlyhali..